Slovensky English Polski Deutsch
Obec Habovka
Aktuality
Dôležité informácie
História obce
MONOGRAFIA OBCE
Obecné noviny
Poloha obce
Obecné zastupiteľstvo
Samospráva
Jednoduché pozemkové    úpravy
Webgis mapová aplikácia
Podporené projekty
PHSR
Separovaný zber
Úradná tabuľa obce
Územný plán obce
Verejné obstarávanie
ZŠ s MŠ Habovka
Farský úrad
Farský kostol
Kaplnka sv.Márie Magdalény
Krížová cesta
Mapa cintorína
Ružencové spoločenstvá
Sakrálne pamiatky
Habovka a okolie
Atrakcie a okolie
Pamiatky
Príroda
Zaujímavosti
Kultúra
Kultúra v obci
Vidiečanova Habovka
Partneri
Hustopeče
Lisia Góra
Czarny Dunajec
Klaster ORAVA
Šport a relax
Cyklotrasy
Lyžovanie
Rozpis futbal. zápasov
Oddychové zóny
Podroháčska časovka
Podujatia
Šport v obci
Turistika
Ubytovanie a služby
LAST MINUTE
Služby v obci
Ubytovanie
Vyhľadanie ubytovania
Foto & Video
Kalendár
Fotogaléria
Panorámy
Počasie
Videoarchív
Videoarchív II. (nové)
Webkamera
Kontakt
Kniha návštev
Kontakt


 

Jednoduché pozemkové úpravy

SMS Info

Habovský kardan

Habovka na Facebooku

Naša Orava

SMS Info

ORAVAPASS

Roháče.net

Cykloturistický oddiel Darmošľap

Separovaný zber

Babyburza

História obce Habovka

1. písomná zmienka: 1588
1. názov: Chabówka
1. farár: Juraj Wagner(1787)

Nadmorská výška: 725 m.n.m
Výmera: 2915 ha
Počet obyvateľov: 1380



• Všeobecné dejiny
• Habovka do roku 1944
• Habovka v rokoch 1945 - 1948
• Habovka v rokoch 1949 - 1950


Všeobecné dejiny

Najstaršie dejiny územia Oravy, ako i samého Slovenska nie sú nám dostatočne známe a dávajú podnet k mnohým dohadom.
Archeologické nálezy dosvedčujú, že na území Oravy a to dolnej časti hlavného údolia boli už predhistorické sídliská na rozličných miestach, hlavne však v okolí Veličnej, Oravského Podzámku a Tvrdošína. Tieto nálezy pochádzajú približne od 4. storočia pred n. l. do 9. storočia n. l.
(L. Niederle – Slovanské starožitnosti).
Ku koncu tejto epochy nájdené predmety vykazujú známky slovanského rázu. Sú mienky, že z druhého stor. n. l. pochádzajúca Ptolomaiova mapa dokazuje prechod tzv. Ptolomaiovho chodníka, vedúceho zo Slovenska do Poľska cez Turiec a údolím Oravy (A. Chaloupecký – Staré Slovensko). Meno Orava odvodzuje sa novšie z reči keltickej (galskej) zo slova arvas, arva, čo má značiť bystrý, bystrá (L. Niederle - Původ a počátky národa slovanského), a podľa tejto mienky z praobyvateľmi tu bývajúce, alebo po nich prišlé slovanské národy prevzali a podržali to pomenovanie hlavnej rieky údolia, od ktorej dostal meno i sám kraj, ktorý musel byť v ten čas prirodzene len veľmi riedko obývaný a to azda len skupinami niekoľkých kmeňov.
Prvú stopu v listinách nachádzame z oravského kraja v listine kráľa Bélu IV., ktorú vydal v r. 1261 ako výsadnú listinu liptovským osadníkom. Je v nej spomenutá osada Tvrdošín, kde sa má platiť kráľovský tridsiatok čiže clo a to len od súkna, soli a olova, ktoré predmety v ten čas dovážali sa z Poľska. Z umiestnenia tejto colnej stanice treba súdiť, že až po ňu siahala, smerom k severu a východu obývaná časť Oravy, ktorá v 12. a 13. storočí patrila spolu s Liptovom, Turcom a Zvolenom ku kráľovskému majetku, ktorý sa označoval ako Zvolenský les – sylue de Zolum.

1261 Bela IV., výsadná listina, - congresionum populorum nostrorum de Lipton
(Néhai Rajezányi Adam kéziráti gyüjteményehöl)
W.Arp. XI/350/502

Ďalšia, písomne podložená zmienka o Orave podchádza z roku 1267, a to v listine, ktorá sa týka majetkového sporu rodiny Balassa. V tejto listine je záznam o majetku Orava s hradom tam jestvujúcim, ktorý spolu s Vrbicou v Liptove, Trebostovom, Mutníkom a Trnovom v Turci bol zamenený s majetkami Teplička, Varín a Žilina v Trenčianskom. Z tejto zámeny treba súdiť, že Orava vtedy nemohla mať zvláštnu hodnotu, bol to viacmenej pustý, lesnatý kraj, iste veľmi slabo osídlený.
Wenzel - Cod. Arp.III/str.156

Ďalším písomným dokladom z týchto časov v tomto území je donančná listina o majetku Revišné z r. 1272, v ktorej je spomenutá pri popise hraníc i Veličná pod menom magna villa a okolité vŕšky a potoky.
Kráľ Ladislav IV. (Kumánsky) o darovaní majetku Hocymer-ovi v Revišni na Orave.

Wenzel – Arp.u.okmt. IV./1/1-2

Tu treba zaznamenať, že na Orave zakladala sa aj cirkevná správa a v pápežských daňových registroch z r. 1332 - 37 je už zaznačená fara vo Valašskej Dubovej. V 14. stor. archidiakonovi v Nitre boli podriadené farnosti v Nitre, Turci a na Orave. V roku 1397 v spomenutých registroch vyskytujú sa na Orave už takto zaznačené farnosti:
Magna Villa (Veličná), Rubny (Kubín), Tvardossin (Tvrdošín), Krisina (Trstená), Robová (Dubová)

(Podľa Péterffy – Secra concillia Hungariae, II./269)
Kráľovský záložný majetok oravského hradu kráľ Béla IV. svojho času vymenil späť, ale za kráľa Ondreja III. (1290 - 1301) dostal ho do zálohu aj župan zemplínsky Dauch. Ako prvý .... comes et castellánus de Arva .... spomína sa v r. 1307 Magister Andreas. Ako župa Orava je spomínaná až v 14. storočí a prvý podžupan zároveň ako hradný kastelán v r. 1375. Potom v zmätkoch po smrti kráľa Ondreja III. hrad prechádza do súkromných rúk, od kráľa Žigmunda (1395 - 1437) dostáva ho údajne Stibor z Poľska a po ňom vlastne od jeho dedičov povestný Komorovský, poľský veľmož, ktorý hrad vlastnil 25 rokov. Za husitských vojen kráľ Matej vypudil Komorovského v r. 1474 z Hrádku, Ružomberka a Likavy, získal späť od neho za 8.000 zlatých hrad Oravu, kde sa Komorovský i so svojou ženou bol uchýlil. Po smrti Mateja kráľa hrad dostal jeho syn Ján Corvín, od ktorého v r. 1495 zabral ho Štefan Zápolay. Keď kráľ Ferdinand I. (1526 - 1564) postupne získaval späť územie v Uhrách, bol hradným kastelánom Ján z Dubovce, ktorý sa pridal na stranu Ferdinanda, ktorý ho odmenil ponechaním mu hradu v zálohu. Vyskytujú sa v tom čase, ako majitelia hradu rodina Révay z Turca a rodina Sedlníckých. Hradný majetok bol od 14. storočia v rukách 21 majiteľov, až ho 22. majiteľ dostal v r. 1556 od kráľa za zásluhy a za zaplatenie 18.338,25 zlatých, nitriansky biskup a správca kráľovskej komory František Thurzo a to do zálohu. V r. 1574 zdedil ho jeho syn Juraj, ktorý zastával v Uhrách vysoké úrady, podporoval v pohnutých časoch kráľa Rudolfa (1576 - 1608), ktorý za jeho zásluhy v r. 1606 za určitých podmienok daroval mu hradný majetok do súkromného vlastníctva.
V rukách týchto dvoch Thurzovcov povzniesol, rozkvitol a sa vlastne osídlil tento majetok, ktorý vtedy rozrástol sa v počte na 6 väčších obcí a na 75 dedín. Tu treba mať na pamäti, že práve v Orave na rozdiel od susedného Liptova, Turca a Trenčína bolo pomerne celkom málo zemianskych majetkov a ešte aj v čase zrušenia poddanstva v r. 1848 hradnému panstvu patrilo 94 % všetkej pôdy na Orave.
V roku 1606 stal sa Juraj Thurzo dedičným županom Oravy, ktorú hodnosť dedila po ňom jeho vdova, po nej jej dcéry, ktoré v r. 1648 postúpili túto hodnosť po vzájomnej dohode Štefanovi Thököly a s ním aj zanikla táto dedičná hodnosť rodiny.
V roku 1606 kráľ Rudolf donančnou listinou daroval majetok Jurajovi Thurzovi s tou podmienkou, že majetok nebude sa smieť ani predať ani rozdeliť, že správa majetku bude patriť staršiemu bratovi a keby nebolo mužských potomkov vtedy staršej dcére, pričom ročný dôchodok z majetku má sa rozdeliť rovnako medzi ostatnými súrodencami. Po smrti Juraja Thurzu v r. 1616 podľa jeho takto zostavenej záveti majetok prevzal jeho syn Imrich, ktorý v r. 1621 vo veku 23 rokov zomrel bez syna a takto panstvo prešlo do majetku 7 Thurzových dcér, ktoré ako dedičky v Lietave v r. 1626 uzniesli sa na predpisoch spravovania spoločného majetku čiže na stanovách Oravského komposesorátu a zvolili za prvého direktora – gubernátora (guvernéra) Gašpara Illyésházi. Tento zastával svoju funkciu celých 20 rokov, po ňom ju vykonával Štefan Thököly, ale pre účasť na povstaní proti panovníckej dynastii v r. 1677/78 skonfiškovali majetkovú účasť Imricha Thököly a Štefan Petrocy v prospech cisárskej kráľovskej komory v Banskej Bystrici, spolu vo výške 17,86 % účasti z celého majetku.
V rokoch 1670 – 1673 bol gubernátorom panstva Mikuláš Draskovito, po ňom Juraj Illyésházi, za ním až do r. 1714 Juraj Erdödy a po ňom až do r. 1764 sa miesto direktora nezaplnilo, zas ďalších 18 rokov zastávala tento úrad cisárska kráľovská komora. V r. 1782 zvolili si majitelia za direktora Michala Esterházy, úrad však hneď prevzal František Zichy, ktorý ho zastával až do r. 1812. Za neho vyhorel hrad v r. 1800 a on sa však postaral o to, aby bol hrad zreštaurovaný. Po ňom do r. 1824 direktorom bol Juraj Erdödy, za ním do r. 1863 ml. František Zichy. Po ňom nasledoval Edmund Zichy. Posledným guvernérom bol Jozef Pálffy, ktorý zomrel po prvej vojne v r. 1919.
Po revolúcii r. 1848/49 za trvania provizória v Uhrách bola Orava 12 rokov administratívne spojená s Liptovom a bola opäť až do r. 1861 samostatnou štatutárnou župou. Rok 1848 je aj pre Oravský komposesorát významným medzníkom, lebo vtedy bolo poddanstvo zrušené a podľa cisárskych nariadení z 2. III. 1853 a 16. IV. 1854 bolo býv. poddaným z celého majetku o rozlohe 201.493 ha vydelené 161.433 ha a panstvo ztratilo zároveň ročných 200.000 poddanských pracovných dní. Na pozostalom majetku, o rozlohe 40.060 ha podiel eráru činil okrúhle 22 %, ktorý podiel do r. 1918 stúpol na 24,6 %. Pôvodné predpisy o spravovaní majetku, čiže stanovy uznesené v r. 1626 platili nezmenene do r. 1897, vtedy ich znova sostavili a tieto nové stanovy boly platné až do r. 1922. Po úmrtí posledného zvoleného direktora v r. 1919 vedenie správy majetku prešlo na ministerstvo pôdohospodárstva čsl. republiky, ktoré v r. 1923 vydalo nové stanovy ponechajúc si spravovanie majetku. Pritom ďalším skupovaním majetkových účastí v r. 1925 podiel štátu stúpol na 51,8 %. V tom istom roku boly vydané ministerstvom poľnohospodárstva čsl. republiky nové stanovy. V r. 1942 získali sa účastiny majiteľov bývajúcich v Maďarsku a r. 1945 nariadením SNR z 24. VIII. 1945 č. 78 zoštátnením ešte zbývajúcej nepatrnej súkromnej účasti majetok prešiel celkom do vlastníctva štátu a Oravský komposesorát, ako taký tým aj zanikol. Ešte predtým, v r. 1927 vynesením zákona č. 125/1927 o novom zorganizovaní verejnej správy vnútornej, Orava, ako samostatná župa tiež zanikla.


Osídľovanie

Intenzívne osídľovanie nastalo v 16. a 17. storočí, keď chovateľmi dobytka, - najmä oviec a kôz zaľudnili sa rozsiahle vrchnaté a lesnaté územia u nás. Pre dané prírodné podmienky pôda v Orave, okrem samého údolia riek v úseku Párnica – Trstená, nebola vhodná pre poľnohospodárske obrábanie, resp. pre pestovanie obilnín i keď pôda po vyklčovanom lese na nejaký čas živinami vystačila pre pestovanie kultúrnych rastlín – obilovín. Tu boli na vrchovatom teréne rozsiahle lesy, poľany a hole, ktoré v ten čas dali sa využitkovať len chovom dobytka na valašský spôsob. Dobytkárstvo muselo byť na Orave už starého dáta, rozšírilo sa však vo zvlášť stupňovanej miere v 16. a 17. storočí zakladaním valašských osád. Šlo v prvom rade o chov oviec, lebo v kraji najlepšie sa darilo ovciam už aj preto, že tunajšiu, zvlášť drsnú klímu z domácich zvierat najľahšie znášala ovca a najlepšie sa vedela jej prispôsobiť.
Bola to doba niektorými nazývaná valašskou kolonizáciou, keď pre vojnové udalosti a ešte prv pre sedliacke povstanie r. 1514, najmä však pre neznesiteľný útlak zo strany Turkov počas ich dlhého, až celé poldruha storočia trvajúceho panovania v Uhrách (1526-1686) znepokojovaní ľudia sťahovali sa na bezpečnejšie miesta a tam zakladali valašské osady. Zakladanie týchto osád vyžadovalo si od dotyčných ľudí zvláštne práce, ako klčovanie lesa pre priestor osady samej, pre nezbytné, hoci drobné polia, atď. preto tieto osady maly zvláštny štatút, tzv. valašské privilégiá. Podľa tohto valašského práva osadníci mohli pásť a chovať ovce v pánskych lesoch, využiť nimi vyrobenú pôdu, mali však pri tom konať lesné práce, chrániť hranice, atď. čiže považovali sa za složku viazanú zrejme k lesom, pri čom boli oslobodení od platenia dane, mýta a od hradných robôt. Svoje panské dávky odvádzali in natura z oviec, daň baraniu a boli zodpovední za škody, ktoré by zapríčinili pri lesoch bývajúcim sedliakom – osadníkom.
Najstaršia zachovalá listina o priznaní valašského práva na Orave pochádza z r. 1474. Vydal ju Matej kráľ valachom z Kňažej, Medzibrodia a Dubovej Valašskej na Orave.

Listina od Szontagh Daniela, tab. Sudcu z Trnavy.
Gagyi Jenö – Az árvavármegyei olah telepek kivaltváglevele
M. kiz. orsz. lévéltár – Benignae resolutiones
9. IV. 1576

Zo slov obsažených v tejto listine „......habuissent ab antiguo libertates......“ treba súdiť že predmetné valašské práva, ktoré sa v listine spomínajú, jestvovali už oddávna. Podľa znenia listiny valasi sami si volili svojho predstaveného menom vojvodu, ktorý riešil ich spory. Proti jeho rozhodnutiam valasi mohli sa odvolať ku kráľovi samému alebo k príslušnému hradnému kastelánovi.
Túto listinu potvrdil v r. 1526 kráľ Ľudvig II. uznajúc ju v celom znení a po ňom tiež r. 1550 kráľ Ferdinand I. s výslovným obmedzením však vo veci oslobodenia od .... contributionis generalis regni.... čiže od štátnych kontribúcií.
Listina a potvrdenia sú prílohou k žiadosti vd. Kataríny Thurzovej rod. Zrinyi, ktorá v r. 1576 žiada kráľa Maximiliána o odpustenie nezaplatených daní oravských valachov, ktorí sa novšie usadili na panstve, čiže žiada o priznanie valašského práva aj pre nových valašských usadlíkov, ktorých jej neb. manžel František Thurzo svojho času na Orave usadil s tou podmienkou, že im vyhradil ... libertatem ..... čiže oslobodenie od všetkých daní a dávok, teda tzv. lehotu, a to jedným na 12, iným na 17 a niektorým až na 20 rokov. Thurzová prejavuje obavy, že noví valašskí osadníci ujdú do Poľska, ak sa jej žiadosti nevyhovie. Bola to sporná vec, ktorá sa postúpila snemu, lebo podľa uznesenia uhor. snemu z r. 1563 všetci osadníci mali platiť contribúcie, i valasi nemajúci polia, ale títo boli povinní platiť len polovicu contribúcií.
Táto otázka bola na Orave ešte pred žiadosťou vd. Thurzovej pretriasaná, keď kráľovskí úradníci nútili oravských valachov na odvedenie contribúcií po r. 1563. Preto v r. 1564 valasi obrátili sa so žiadosťou na kráľa o uznanie svojho starého práva, resp. poplatníckej výhody. Uhorská komora aj uznala ich stanovisko, hoci kráľ Ferdinand I. v r. 1550 uznávala ich pôvodné výsady výslovne s tou výhradou, že budú podrobení ríšskym contribúciam.
V liste vd. Thurzovej sa píše o Rusínoch – vel alio nome – o valachoch, ktorí si najväčšou prácou a ťažkosťami v najodľahlejších a najdrsnejších miestach, vyklčovaním a vytrhávaním stromov v hoľách a skalnatých vrchoch v potu tváre pripravili – possessiunculas - ... čiže celkom drobné majetky. Išlo o osady Dubová Sedliacka, Ústie, Pucov, Chlebnice a Podbiel, okrem už nesporne uznaných osád Kňažia, Medzibrodie a Dubová Valašská.
Je pozoruhodné, že asi v tých časoch aj na poľskom Podholí sú písomné záznamy o Rusínoch, ktorí si tam zakladali valašské osady (Senkovicz – granica polsko-wegierska w oswietleniu historicznem), ale po zachovalých prvých popisov oravských urbárov treba súdiť, že i pri rôznorodosti od juhu východu a severu prichádzajúceho nového osadníctva, šlo tu so stránky etnografickej v jadre a prevážne o slovenský element.
Pre vyhodnotenie historických dát ide o podrobné zisťovanie postupu osídlenia terajšej Hornej Oravy. Vývoj tohto územia súvisel so zaľudnením celej Oravy, v čo je počítaná tiež časť, ktorá v r. 1920 pripadla Poľsku. V časti v r. 1920 odstúpenej Poľsku ide celkom o 13 obcí.

Podľa zistiteľných dát počet jednotlivých obcí bol na Orave nasledujúci.

V 13. storočí bolo na Orave obcí............4
14. .................................................... 29
15. .................................................... 35
16. .................................................... 79
17. .................................................... 95
18. .................................................... 97
19. .................................................... 97
20. .................................................... 97

Ako už s tohto prehľadného sostavenia vidieť, skoro dve tretiny všetkých obcí vznikli v 16. a 17. storočí, čiže v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov.
Podľa záznamov daňových a urbárnych súpisov rozoznávaly sa osady sedliacke čiže roľnícke a osady valašské. Z vyššie vykazovaných starších osád boli sedliacke iba Babín a Lokca, z novších osád však podľa všetkého už miešaného rázu boli Veselé, Sihelné, Mútne, Beňadovo, Hámry, Novoť, Erdutka. Všetky ostatné osady na Hornej Orave – čiže 35 osád zo všetkých 44 – boli založené výslovne ako valašské osady. Veľkého rozdielu medzi roľníckymi a valašskými osadami na Hornej Orave nemohlo byť, lebo aj sedliacke osady živili sa tu v prvom rade z dobytkárstva, čo aj z toho vidieť, že za krátky čas prestáva rozlišovanie medzi oboma druhmi osád, lebo aj urbárske dávky a povinnosti sedliackych a valašských osadníkov sa neskoršie už zrovnávajú.

Politický a hospodársky vývoj celej Oravy bol veľmi odlišný od vývoja ostatných krajov Slovenska. Príčinu tohto zjavu treba hľadať vo zvláštnej geografickej a topografickej polohe kraja, najmä v jeho odlúčenosti a osihotenosti od ostatného územia Slovenska. Treba mať tu na zreteli neprístupnosť týchto odľahlých končín, kde nebolo ani priemyslu, ani baníctva a doprava lesných produktov bola možná len neistou a nestálou vodnou cestou rieky Oravy.
Osídľovaním kraja spolu kráčalo aj ľudské zasahovanie do lesov, prirodzene vo forme primitívneho ničenia a klčovania pralesov pre získanie poľnohospodárskej pôdy. Prvým osadníkom šlo takto o premenu lesa na oráčiny a najmä na lúky a pasienky, lebo chov dobytka bol a ostal už od prvopočiatku hlavným zdrojom výživy obyvateľstva tohoto hornatého, klimaticky drsného a chladného kraja.
Prví osadníci mali takto najväčšiu starosť o to, ako les odstrániť a nie ako ho zachovať. O les sa azda len natoľko starali, že si určité bližšie háje ponechali pre krytie vlastnej potreby paliva a pre svoje staviská nepostrádateľného stavebného dreva. Ináč pralesy pre vtedajších hradných pánov boly – okrem poľovačky a rybačky – neužitočným a pri vtedajších pomeroch skutočne aj nezužitkovateľným majetkom. Lesy museli premeniť na poľnohospodársku pôdu, aby ju mohli zaľudniť, dane a dávky platiacimi poddanými a takto sa vyničili lesy a premenili asi z dvoch tretín na polia, lúky a pastviská, bez zreteľa na to, či pôda bola na premenu vhodná.
Pri zakladaní osád klčovaním získané drevo použilo sa pre vlastnú potrebu panstva a poddaných a istá časť sa určite odplavila v pltiach na ostatné majetky panstva, ktoré sa nachádzali na Považí.
O primitívnosti osád a obrábania pôdy svedčí zápis v daňových zoznamoch z Oravy, pochádzajúci z r. 1567, ktorý hovorí.... len motykou obrábali pôdu, namiesto pluhom a sessie museli byť v pravých pralesoch, keďže daňoví úradníci ich ani nemohli zazrieť (Conscriptio dicae et portarum comitatuum Albensis, Aradensis, et Arvensis f. 266).

V prvých písomne zachytených urbárskych povinnostiach z r. 1619 nachádzajú sa dáta o povinnom dodávaní dreva a šindla pre potreby panstva, tak medzi inými aj pre dve píly na rieke Studenej. Podľa tohoto záznamu mal každý valach priviezť po 10 klátov. Podľa urbárskeho popisu z toho istého roku každý hornooravský osadník bol zpravidla povinný ročne dodať tri plte, alebo kde bola, alebo mala byť postavená píla, tam bola osada povinná dodať 100 dosák.
V r. 1615 je zaznačené, že panstvo malo od poddaných 386 pltí, z ktorých 211 šlo s nákladom sena, slamy, obilia, soli, dosák a potravín dolu Oravou a Váhom na Považie, prevážne na ostatné panstvá Thurzovcov.
K panským dávkam poddaných patrila aj desiatka zo šindlov, dva jariabky, okrem toho ešte spoločná dodávka ďalších 5 jariabkov, 5 kún. V tom istom popise urbáru je aj rozdelenie hôľ a salašov medzi jednotlivými osadami celého panstva s udaním počtu povoleného statku. Podľa listiny z r. 1615 tento počet bol 19.867 kusov.
Zvláštnou prílohou tohto listu je .........Dispositio custodum montium ac rivulorum in ditione Arvensi et ordinatio quid quilibet ipsorum pendere debest conscripta 4. febr. 1619, v ktorej sa zvlášť popisuje, koľko má každý z hájnikov odovzdať jariabkov, tetrovov, líšiek alebo vlkov, rýb – lipňov a zajacov. Zvláštny záznam obsahuje zoznam ................ ribaruw......ktery powinowáti gsu wedle urbáru welike biele riby na zamek každý tyden dawati..................

V r. 1620 vydáva Imrich Thurzo písomnú úpravu pre hradného úradníka, z ktorej je už jasné, že lesy a drevo začínajú mať väčšiu cenu a takto zvyšuje sa starostlivosť o ne. V tejto inštrukcii sa už jasne nakazuje úradníkovi, aby sa z lesov vyviezlo čím viac dlhého dreva a klátov na brehy k odplaveniu a speňaženiu, tiež aby cez zimu dal pripraviť a navoziť na píly podobne čím viac dlhého dreva i bukových klátov. Sedliaci nesmú s drevom kupčiť a má sa o to postarať aby len panstvo kupčilo, tiež o to, aby sa pre potreby hradného panstva zahájili smrečiny a jedľoviny. Musí sa prestať s nehospodárnym rúbaním v nich a zakazuje sa aj ich klčovanie. Na Orave uzaviera panstvo so svojimi osadníkmi písomné zmluvy v druhej polovici 17. storočia o dodávkach dreva ku brehom a na sklady. V záznamoch je len obyčajne pomenovaný patričný les, bez udania rozlohy a množstva dreva, ktoré sa má vyrobiť a doviesť je udané počtom kusov. Uzavieranie týchto dohôd a celá práca spojená s ťažbou dreva a lesmi vôbec spadala do kompetencie vojvodu, ktorého nadriadeným bol hradný úradník .....provisor bonorum.

Vojvoda mal na starosti aj veci pastvy, rozhraničovania rezervovaných, čiže zahájených a osadníckych lesov, hraničné spory a pod., pri čom mu boli v jeho práci nápomocní príslušní custodes montium, ktorí mu boli podriadení. Podľa spisov z r. 1663 Protokol o popise hraníc osady Mútne (Arch. OK.f.77/32/), ďalej z r. 1667 v listine o určení hraníc osady Rabčíc (Arch.OK f.77.) sa hovorí o zákaze bez vedomia panstva pod pokutou klčovať lesy a rozširovať tak poľnohospodársku pôdu a tiež rúbať drevo na iné účely, ako na vlastné okurovanie príbytku. Osadníkom teda patrilo len okurivo a úžitkové drevo na udržiavanie vlastných stavísk.
Významným medzníkom vo vývoji lesného hospodárstva, nielen na Orave, ale aj na celom Slovensku je vydanie Tereziánskeho urbáru v r. 1767 – 1770 a Tereziánskeho lesného štatútu v r. 1769.
Tereziánsky urbár zvláštneho významu pre panstvo nemal, lebo na Orave boli urbáre, skoro všetky ešte v 17. stor. riadne pospisované a evidované a urbárske náležitosti z lesov a pastiev boli obyčajne vyššie než to určovali príslušné predpisy. Vydanie Tereziánskeho urbáru malo pre tento kraj význam skôr z tej stránky, že občania si postupne uvedomovali svoje práva na pôdu a na ostatné náležitosti.

 

Habovka

Obec Habovka patrí do okresu Tvrdošín, kraja Žilinského, leží pri vtoku potoka Blatná do riečky Studená. Väčšia a staršia jej časť založená je pri Blatnej, zvaná „Koncôvky“, menšia a novšia pri Studenej, zvaná „Završkom“. Potok Blatná priteká zo strany východnej, tečie miernejším spádom po hlavnej časti habovského chotára. Studená pramení v Roháčoch, ktoré tvoriac čiastku západných Tatier, sú horami pomerne vysokými, skalnatými a krásnymi. Z nich habovského chotára dotýka sa len Osobitá 1687 m, ktorá s rozsiahlými lesmi a celými Roháčmi patrí čsl. št. lesom Lesný závod Habovka. Dedina leží 730 m n.m., jej chotár je pomerne neúrodný, kamenitý a od najstarších časov primitívne obrábaný. Rozloha katastru činí 2,006 ha, pole, ktoré bolo vymerané až za cisára Leopolda, zložené je v rýmovanom poradí: Jedna Biedna, Človečia, Vrch Studienky, Závnučie, Lány, Bučník, Jurkovka, Šimicová, Paškovka.

Habovka so sesterskou dedinou Zubercom, leží v doline Studenej, ktorá je k severo-západu otvorená, má podnebie chladné až drsné. Od juhu a východu chránená je horským masívom Roháčov. Sneh na vrchoch napadne niekedy už v septembri – októbri, ktorý však nemá dlhého trvania. Do Vianoc zima býva suchá, mesiac január, február a marec sú bohaté na zrážky a snehu býva veľa. Zvláštnosťou neni májový sneh.

Vznik obce

O vzniku našej obce nemáme veľa historicky podložených záznamov a ako už bolo spomenuté vo všeobecnej historickej časti veľká väčšina obcí vznikla v 16. a 17. storočí v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov. Podľa ústneho podania a povesti bola založená asi v r. 1583, keď kráľovským nariadením, valasi ktorí v horách a na poľanách pásli ovce, museli sa zísť spolu a žiť v dedine. V týchto časoch rozkladala sa na tomto mieste čierna hlboká hora, azda prales. Miestami boli močariny, miestami lúky a pastviny, na ktorých pásol ovce liptovského pána istý valach, pôvodom z Čimhovej. Raz tomuto pánovi s ovcami ušiel, „zhabal mu ich“ a zdržoval sa na „Jamách.“ Keď vyšlo spomínané kráľovské nariadenie, začal si so svojou rodinou a priateľmi stavať dedinu – Habovku.
Najstarších gazdov bolo iba sedem a najstaršie rody boli Púčkov, Tekeľov a Brnulákov. Pôvodu sú čisto slovenského, nakoľko až do najnovších čias udržali si obyvatelia reč s nepatrným dialektom. Napr. „čo robä?“, „oni spä“, v siedmom páde podst. mien „nohôv“, „hlavôv“, „rukôv“ ap.
I obyvateľstvo, ktoré sa sem prisťahovalo pravdepodobne z juhu, lebo západu, nakoľko jeho reč nemá pokazením poľským dialektom, ako napr. Huty patriace do Liptova. Len prízvuk na predposlednú slabiku a málo slov ukazuje na poľský vplyv, ktorý sa však môže vysvetliť blízkym súsedstvom. Celá Studená dolina je čisto slovenského pôvodu.
Stará Habovka mala asi 80 domov, samozrejme drevených, ktoré boli stavané zo stromov z „Borčiaku“, kde bol mohutný prales. Z toho dreva ešte v čase písania tejto kroniky stál dom Živnostkov, kde stôl bol zhotovený z pňa, ktorý sa tom mieste rástol.
Domy skladali sa z veľkej izby, kuchyne z pitvorom, komory, zadných stavov a boli obrátené čelom ku ceste. V štíte mávali často vyrezávaný kalich. Okná boli malé, podláh v izbe nebývalo. V kuchyni stával kozub z ktorého dým šiel na povalu a strechou von. Komíny na dreveniciach ešte ani dnes nevidieť. Kúrilo sa výhradne drevom a povala slúžila ako udiareň. Strechy domov boli výlučne kryté šindľami domácej výroby. Pri domoch stály drevené kôlne a siene pre hospodársky riad. Na dvore bývalo hnojisko a že domy stály husto a pre močovku nebolo zvláštnych jám, bývali dvory vlhké a blativé. Mnohé domy mali pod veľkou izbou pivnicu na repu (zemiaky) a kapustu, ktorá bola hlavnou stravou. Stromov, hlavne ovocných bolo v dedine málo. Ani studní v dedine nebolo, všetku vodu brali Habovčani len zo Studenej a Blatnej.

Rastlinstvo a zvieratstvo

Z obilnín sa urodí iba jačmeň a ovos. Výhodnejšie podmienky má pestovanie zemiakov, kapusty a ľanu. Z domácich zvierat chovajú kone, ktoré chovajú hlavne pre zárobok pri odvoze dreva z lesov. Chov volov upadol obmedzením pastvy na holiach, kravy v lete vyháňajú sa na pastvu, ktorá je dosť vzdialená a tým je ich výnosnosť znižovaná. Taktiež chovajú ovce a v malej miere i kozy. V blízkych horách vyskytuje sa v značnej miere jelenia zver a prechodne i diviačia. Srnčia zver bola skoro úplne vyničená rysmi a vlkmi, ktoré sa tu v posledných rokoch hojne vyskytujú. V našom chotári v Jurkovke v r. 1955 bol zamestnancami št. lesov zastrelený starý vlk, ktorý vážil 50 kg. Medveď vyskytuje sa len ojedinele a nebadať, že by spôsoboval škody na domácich zvieratách ako rys a vlk. Zo vzácnej vysokohorskej zveri žije tu kamzík a svišť, ktorí sú prísne zákonom chránení. Svište boli ničené pastiermi pre ich vzácnu kožušinu a hojivú masť. Zajac je rozšírený v malej miere, poneváč dravá zver a drsné podnebie nedajú mu, aby sa rozšíril. Vo vodách stav pstruhov a lipňov je dosť slabý vzhľadom k rozmnoženiu vydier a zvýšeného stavu rybárov, legálnych i ilegálnych. V horách, zvlášť na Osobitej vyskytuje sa veľké množstvo vzácnych druhov rastlín, ako divý ľan, pratež alpská, soldanella karpatská, lomikameň, niekoľko druhov horcov, kýchavica lobeliova, klinček slovenský, astra alpínska, hruštička okrúhlolistá, ľalia zlatohlavá a i.

Pôda a podnebie

Paleogen je tvorený pieskovcami a ílovitými bridlicami karpatského flyšového pásma. Pieskovce sú jemné až stredného zrna, farieb šedavých až šedookrových. Sú pevné a dosť odolávajú zvetrávaniu. Sú hrubo vrstevnaté a dávajú vznik pôdam prevážne piesčito-hlinitým, miestami i hlinitým až ílovitohlinitým. Ílovité brydlice sa vyskytujú v súvrstviach pieskovcov. Sú farieb šedých, veľmi pevné a značne odolávajú zvetrávaniu. Dávajú vznik pôdam ťažším a ťažkým štrkovitým.
Na paleogene sú vyvinuté pôdy podzolových a prechodne podzolových typov s pomiestnym účinkom spodnej vody.
Pôdy na pieskovcoch sú minerálne stredne silné. Liptovské Tatry – Roháče sú zväčša budované žulovým masívom, ktorý tvorí najvyššie vrcholy. Prevládajú tu žuly s prechodmi do granodioritov a do dvojsliedovej žuly. Obal na severnej strane tvoria druhohorné horniny a to ílovité brydlice, kremence a vápence.
Žula je hornina hlbinná, vzniklá utuhnutím vo vrchných vrstvách zemskej kôry. Je celistvá hrubo až jemne zrnitá. Textúru má všesmernú. Lom žuly je doskovitý. Farba žuly je prevážne svetlá (len pri veľkom množstve biotitu je v rôznych odtieňoch do šeda). Zvetranie žuly závisí jednak na minerálnom zložení a jednak na veľkosti zrna. Čím viac ľahko zvetrávateľných nerastov obsahuje, tým ľahšie zvetráva. Čím je hrubozrnejšia, tým ľahšie zvetráva. Pôdy na žulách majú slabú až strednú minerálnu silu. Pôdy vznikajúce na žulách tejto oblasti sú hnedé lesné pôdy, podzolované pôdy a podzoly.
Vápenec sa nachádza na hrebeni Osobitej, ako hornina je tvorená z uhličitanu vápenatého a obsahuje rad vedľajších prímesí. Textúra je jemnozrná, pôrovitá brydličnatá i bukciová. Vápence tvoria pôdy minerálne silné. Zvetrávaním vznikajú pôdy hlinitého rázu, miestami dosť štrkovité a najčastejšie plytkého profilu. V tejto oblasti vytvorili sa na vápenci rendziny tmavé humázne hnedé i degradované.
Účinkom reliefu terénu a odlesnenia sú tu vyvinuté pôdne typy podzolové, alebo z náznakom podzolizácie. Sú stredne hlboké, prevážne ľahšieho rázu, čerstvé. Odlesnenie je hlavnou príčinou degradačných pôdnych pochodov. Odlesnením bol ohrozený pôdny povrch a v strmších svahoch nastáva nebezpečie erózie. Orba vo smere spádu na poľnohospodárskych pozemkoch je z hľadiska protierózneho škodlivou.

Vysokohorská oblasť, nepriaznivá poloha (nechránená od severu) zapríčiňuje, že v podnebí zjavujú sa všetky krajnosti a rozmary počasia. Vegetácia prebúdza sa obyčajne až začiatkom apríla, niekedy iba v máji. V mesiaci júni niekedy klesla teplota pod O °C. Jarné práce začínajú sa v polovici apríla. Teplota vzduchu je menlivá. Priemerná ročná teplota je asi 6 °C. Najvyššie zaznamenané teploty boli v r. 1852 32,5 °C, 1921 33,5 °C. Najväčšie zimy boli v r. 1888 - 36,7 °C, 1929 - 36,5 °C. V roku 1850, 1856, 1869 teplota klesla i v júni, júli a auguste pod O °C.
Atmosferické zrážky sú hojné 900-1200 m/m a suché roky počítajú sa tu vlastne k úrodným. Najbohatšie zrážky sú v mesiaci júli až 141 m/m. Najchudobnejší mesiac na zrážky je február
43 m/m.
Vysoké zrážky spôsobujú zamokrenie pôd a tým čiastočné oglejenie v spodinách a tým aj zľahnutie pôdnych spodín. Zľahnutím zmenšuje sa prevzdušnenosť a tým znižuje sa fyziologická hĺbka pôdy.

Obyvateľstvo

Starí Habovčania boli rýdzo slovenského pôvodu. Bol to ľud v prvotných dobách i v časoch neskorších urastený, zdravý a nad všetko miluje svoju zem. Je aj ľahkomyseľný a zbožný až poverčivý, ale dobrého srdca. Radi sa veselili a spoločne zabávali. Muži pôvodne nosili súkenné nohavice, ženy v starých dobách sukne z bieleho plátna. Boli skromní, v čase biedy spokojili sa s málom, ale v hojnosti vedeli aj rozhadzovať. Mnohí študovali a vedeli latinsky a nemecky. Maďarčina asi do r. 1800 do dediny vôbec nevnikla. I v súsednom Zuberci, založenom asi o 30 rokov neskoršie, boli ľudia podobných vlastností a žili s Habovčanmi v dobrej shode. Pole na „Jamách“ prekupčili Habovčani so Zuberčanmi v priateľstve, i pole v Brestovej predali im za obveseľujúci nápoj – pálenku. Radi sa zabávali, krčmy však v starej Habovke nebolo. Za starších čias chodili sa zabávať až do Krásnej Hôrky až asi okolo r. 1800 vystavali si pálenicu liehovín za vodou na „Koncôvkách“ a pálenku robili si doma. Behom času vyvinul sa však medzi oboma dedinami istý antagonizmus, ktorý trvá dosiaľ.
Väčšina obyvateľstva zaoberá sa roľníctvom. Nakoľko pôda ich však nestačí uživiť, v prestávkach poľnohospodárskych prác chodia pracovať do št. lesov a to jak muži tak aj ženy. Len nepatrné percento je zamestnané v priemysle. V posledných rokoch badať, že mládež odchádza v značnej miere do stredísk pracujúceho dorastu a do škôl, z čoho vidieť že nejaví záujem o zastaralú formu práce na poľnohospodárstve. Bytová kultúra je na veľmi nízkom stupni a zastaralé drevenice nevyhovujú početným rodinám. Ľudia najmä starší nejavia záujem o osobnú hygienu a taktiež nie o čistotu svojho okolia. Toto neblaho vplýva na deti, lebo nevidia vzor u starších a tak rôzne choroby z nečistoty nie sú zvláštnosťou. Čo sa týka stravovania, ľud neprejavuje náročnosť. Takmer denným jedlom sú zemiaky, kapusta, mlieko a prípravky z múky a zemiakov.
Zo zvláštností jazykových typické je používanie „nemaš ho tam“ miesto niet ho, ďalej zemiaky volajú „repa“, miesto piatok „pétek“, vreckovka „šátečka“, konva na mlieko „pelko“ a i. Ženy nosia kroje. Vrchné sukne sú jednofarebné, spodné biele a kvetavé, blúzky z lesklého materiálu. Dievčatá nosia rukávce a pestré ručníky „kosičky“ previazané okolo drieku. Muži nosia súkenné nohavice už len do práce. Typické pre deti i dospelých sú tzv. „papute“ podobného tvaru ako krpce. Šijú si ich doma zo súkna.

Povesti a zvyky

Ústnym podaním zachovali sa povesti o zvláštnych bytostiach, ktoré volali „bohyňkami“. Tieto vraj nepriali ľuďom, ale žili podobným životom a spôsobom. Kde a ako mohli vykonávali občanom rôzne nepríjemnosti . V Habovke vraj kedysi ukradli mladú Živnostkovú a držali ju v močiari na Zverovke v zajatí. Tam musela prať prádlo a bohyňkám plekať (kojiť) deti. Raz istý Habovčan idúc okolo, videl ju a mohol s ňou rozprávať. Dala mu radu, ako by mohli vyslobodiť. O polnoci mal ju vraj uniesť jej manžel a až by ho bohyňky prenasledovali, mal sypať na cestu mak. Bohyňky zdržali by sa zbieraním maku a manželia za ten čas dostali by sa domov. Mužíček však nedbal, možno sa bál, alebo bol rád, že sa jej zbavil, o únos sa nepokúsil a teda svoju ženu nikdy viac nevidel. Bohyňky ju asi doriadili k smrti.
Teraz bohyňky sa stratili, človek tisne sa ďalej a ďalej do malebných Roháčov. Je preč čas kedy na Zverovke vystrájali a dokonca púšťali sa aj do samej Habovky, kde sa opovážili aj do domov. V jednom dome ju vraj aj lapili pri krádeži čižiem. Poriadne ju vtedy zbili, od tých čias sa tuná neukázali.
Starší obyvatelia Habovky boli veľmi poverčiví. Pred dávnymi časmi bol nočným hlásnikom v Habovke istý občan menom Jeliga. Bol náruživým poľovníkom. Raz mu ktosi poradil, aby šiel v noci na medveďov s hostiou, že bude mať istý „trefer“. V chotári však boli nastavené pušky s kohútikom upevneným na drát, takže keď sa niekto drátu dotkol, puška vypálila a rušiteľa mohla na mieste usmrtiť. Takéto zariadenia boli stavané na medveďov. Niekedy miesto drátu používali poľovníci i černicového šľahúňa, aby to medveď nezvetril.
Jeligovi sa raz snívalo, že akási cudzia žena volá ho von na poľovačku. Šiel teda za ňou. Ona brala sa v tú stranu, kde boli pušky rozostavané. Rozbehol sa a kričal za ňou: „Stoj nechoď tam!“
Ale sám nevedel ako, šiel ďalej a keď ho žena vytiahla až na pušky, tieto ho zastrelili.
I vlkov bývalo tu v starších časoch dosť, aj rysov a divých mačiek. Z dravých zverov udržali sa vlci najdlhšie a skoro úplne vykynožili medveďov. Pre množstvo vlkov ani valasi nemohli pásť ovce bez silnej ochrany. Lapali ich do vlčích jám a podhadzovali im rôznu otravu. Obzvlášť v zime bývali vlci smelí a raz dostal sa jeden až do dediny a prenasledujúc psa až do Paškovho domu, vliezol tam pod posteľ. Podesení občania chceli ho lapiť a ubiť, ale kým nahrali zbraní a odvahy, vlk vyskočil oknom a ušiel.
Raz istý občan menom Tekeľ, šiel do lesa na saniach. Bola zima, šiel si nahotoviť dreva na kúrenie. Prišiel do „Kremenej“ v údolí Blatnej a začal stínať hneď najbližšie stromy, nevšímajúc si veľmi okolia. Prvý strom zoťal, ktorý s veľkým lomozom spadol na zem. Pod stromom spal však práve ozrutný medveď. Ten pádom stromu sa zobudil a zo strašným mrmľaním vrhol sa na úbohého Tekeľa. Oblapil ho, ale šťastie bolo, že Tekeľ mal kožený opasok, takže z neho medveď dušu nevytisnul. A keďže to bolo na svahu, skotúľali sa spolu až do potoka. Tam sa mu konečne vyprostil a jeden v jednu a druhý v druhú stranu utiekli. Doma sa potom smial, ako sa v kožuchu a čiapke s medveďom šúľal.
Za zuberským chotárom vyčnieva do 1808 m vrch Sivý, ktorý majestátne prezerá si celú Oravu a delí ju od súsedného Liptova. Pomaly krásnou stezkou dá sa vystúpiť na vrchol. V nej je aj krásny vodopád. Po namáhavej púti sme odmenení krásnym výhľadom po šírom okolí a až do ďalekého Poľska. Dolu sa možno dostať upravenejšou cestou ku Bielej Skale. Mysľou preletia rozprávky starých čias o Jánošíkovi, kedy tento v mohutnom balvane ukladal vraj veľké poklady. Mnoho ľudí ich hľadalo, o tom svedčia četné diery vyvrtané v skale. I pušným prachom ju rozbíjali, ale skala nechce zjaviť, kde hrdina poddanských dôb zlato uložil. Odtiaľ môžeme ísť cestou Baňáryho, ktorý tu dlhý čas strávil a majetok premárnil hľadaním pokladov.
Podobných dier vo vápencových skalách je mnoho a možno že v rušných dobách slúžily za úkryt rôznym ľuďom i vojenským zbehom. Z týchto vraj jeden strávil v týchto horách celý život, asi 30 rokov. Raz ho v Brestovej lapali bandúri, on ale preskočil bez rozbehu 3 m vysoký múr a zmizol v lese. Žil bez soli, nejedol nič, iba lesné plody a zverinu. V zime 2 – 3 razy prišiel do dediny. Spával so zbraňou v ruke. Chorý šiel potom do rodiska Ratulówa v Poľsku, kde v pokoji zomrel.
Druhý zbeh zdržiaval sa tiež v Roháčoch, bol pre akýsi čin odsúdený k smrti. Na Nový Rok mal byť v špalieri bitý. Vojaci, stojaci v dvoch radoch mali ho tak biť, že každý ho mal čo najviac udrieť korbáčom. Pred ním šiel vojak na koni a za ním druhý aby trestaný nezutekal. Tie rady mal prejsť 18 krát sem i tam. S ním bol odsúdený aj syn istého grófa, ale ten bitku nevydržal, zomrel, keď mu hrozne rozbili prsia. Náš zbeh chodil uličkou so založenými rukami v chodníku krvi, ale vydržal. Keď išiel 18. raz a posledný, vbehol rovno do blízkeho Dunaja. Pokiaľ okom videl vraj sa voda červeňala krvou. Ostatní vojaci mysliac, že sa chce utopiť, pribehli a chceli ho vytiahnuť. Zbeh sa ale nedal a pochvaľoval si kúpeľ, že je vraj lepší ako matkin. Ležal v Dunaji, až kým ho neopustili sily a v nemocnici ho potom museli doliečiť. Po prepustení od vojska dostával 5 zlatých podpory a bačoval na Hutách. Nemohol sa riadne zohnúť, ani dobre spať, ale žil vraj vyše 80 rokov.
Začiatkom 19. storočia žil v Habovke asi 80-ročný Juráň, ktorý mal vlastný dom, ale inak bol chudobný. Nebol učený, ale samorastený mudrc, ktorý svojimi nápadmi Habovčanov uvádzal v úžas. Ženám ktoré nosili vtedy zástery veľmi široké prorokoval, že budú chodiť bez nich a chlapi vraj po železe ako kone. Nik nechcel vraj veriť, ako možno chodiť po podkovách, keď všetci nosili krpce!
Tvrdil aj, že budú koče lietať samy. Keď hovoril že vymyslia stroj, ktorý sa bude vznášať v oblakoch ako vták spytovali sa: „Ký čert bude ten voz ťahať?“ Tušil ale aj horšie časy, keď prídu vraj namiesto strieborných a zlatých peňazí, železné a papierové.
V Košutovských vojnách 1848 – 49 prišlo do studenodolinských dedín mnoho vojska – ako hmly – nezdržali sa tu však dlho – za 24 hodín odtiahli preč. Ľudia sa ich vraj veľmi báli. Tunajší obyvatelia stáli asi viac pri Košutovi, na čo poukazuje pieseň z tých dôb, ktorú vtedy spievali:

Košut Lajoš, čo si myslel,
že si na tú vojnu išiel?
Myslel som si čo dobrého
pre sedliačka chudobného!

Náboženstvo, kostol a škola

Podľa rozprávania ľudu, ako i záznamov farského úradu dá sa zistiť, že pôvodné obyvateľstvo tejto dediny bolo rím. kat. náboženstva vzdor tomu, že po Tolerančnom patente cisára Jozefa II. panstvo ich nútilo k evanjelíctvu. Z toho času asi pochodia kalichy, vyrezávané na štítoch starých domov. V starších dobách tu býval aj Žid krčmár, ten tu býval až do prevratu v 1918.
Najstaršie zprávy nasvedčujú tomu, že Habovka bola fíliou obce Nižnej, občania navštevovali tamojší kostol, ba aj mŕtvych tam pochovávali. Ťažkosti vzniklé náboženskými úkonmi objasňuje v pamäti ľudu zachovalá epizodka:
Bolo to asi začiatkom 18. storočia za tuhej zimy, keď z Habovky viezli mŕtvolu pochovať do Nižnej. Bola asi štipľavá zima, takže kočiš ani nezbadal, že za Bielym Potokom mŕtvola zo saní vypadla. Toto zistil len po príchode do Nižnej a teda vrátili sa ju hľadať. Medzitým však prišla silná fujavica, mŕtvolu nenašli a nebožtík musel až do jari budúceho roku čakať na svoj pohreb.
Po roku 1750 postavili si občania drevený kostolík na mieste terajšej kaplnky sv. Márie Magdalény. Okolo kostola bol cintorín, do ktorého pochovávali. Časť obce, vystavaná okolo tejto kaplnky dnes žartovne sa nazýva Betlehem. Keď obyvateľstva pribúdalo a kostolík nestačil rozhodli sa postaviť nový. Tento bol murovaný z kameňa a tiež nebol veľký, stál na „Kamenci“ blízko riečky Studenej. V jednu nedeľu v mesiaci júli v r. 1798 prišla náhla povodeň, ktorá kostol, ktorý mal slabé základy zobrala, o čom sa nasledovne rozpráva:
Keď prišla povodeň, práve bola kázeň. Kňaz ani ľudia nezbadali príval vody. Voda prišla odrazu, kostol vyvalila a kňaza s kanclom nejakú chvíľu unášala. Len ľudia ho od utopenia zachránili.
Tento kostolík mal tri zvony, ktoré po spadnutí kostola zamúlila voda. Jeden po nájdení dali do novej murovanej kaplnky, ktorú postavili namiesto starého dreveného kostolíka, druhý do nového kostola a tretí menší našli až po sto rokoch. Nový kostol začali stavať po r. 1800 zo svojho kameňa a tehly, ktorú pálili pri zuberskom cintoríne v Plavisku pri mlyne. Stopy po tejto tehelni zachované sú až dodnes. Kostol vystavili na južnom konci dediny, lebo mal byť spoločný i pre súsednú dedinu Zuberec a až do týchto čias slúži obom obciam. Spomenuté zvony počas prvej svetovej vojny vzali na delá. Zvony terajšie sú zadovážené po prevrate 1918.

Všetky zápisy o škole z dôb počiatočných sa pri prevrate stratili. Len niektoré údaje, ktoré si jednotliví ľudia zapamätali, boli zaznačené v školskej kronike a spísané v r. 1923. Výťah z nich by bol asi nasledovný:
Prvá školská budova bola drevená a stála pravdepodobne na mieste starej terajšej školy. Bola to malá budova s jednou triedou a učiteľským bytom. Jej postavenie datuje sa dávno pred rokom 1880, pretože už spomenutého roku bola neupotrebiteľná, takže vyučovanie bolo prenesené do súkromného domu č. p. 168. V tejto budove vyučovalo sa až do r. 1900, kedy postavená bola murovaná dvojtriedna škola na mieste spomenutej starej školy. Pre veľký počet detí vystavaná bola v r. 1931 – 32 tretia trieda školy za kostolom v osobitnej modernej budove s jedným učiteľským bytom. Budova táto pomenovaná bola podľa habovského rodáka a kňaza v Amerike, Rím. kat. ľudová škola Andreja Pavču a prvým správcom celej školy bol učiteľ František Mařas, ktorý v Habovke účinkoval od 7. okt. 1921.
Prvým známym učiteľom bol Árvay. Vyučoval ešte v škole drevenej a neskoršie chodil vyučovať i do domu č. 168 pri fare. Pôsobil tu veľmi dlhý čas a pôsobil aj ako kantor. Na učiteľov pred ním sa nikto nepamätá, ale pravdepodobne vyučoval tu akýsi stolár z Liptova, ktorý počas vyučovania konal aj svoje remeslo. Dochádzka bola nepovinná, takže čítať a písať vedel málokto. Vyučovanie bolo však vždy v slovenčine. Asi v r. 1887 boly už zavádzané slovensko-maďarské šlabikáre, ktoré kupovala školská stolica.
Na murovanú školu dvojtriedku dodali materiál sami občania. Tehly pálili vyše školy „na Borčiaku“, kde sa dosiaľ nachádzajú zostatky po tehelni. Hlavným predmetom výučby bolo náboženstvo, ktoré sa vyučovalo aj v nedeľu po obede v kostole s mládežou odrastlejšou.
Výstavba spomenutej dvojtriedky bola prevedená nákladom 173.000 Kčs. Dľa prípisu čs. zastupiteľského úradu v New Yorku z r. 1933 nebohý rev. d. Andrej Pavčo pôsobiaci v Amerike, čestný občan Habovský zanechal vo svojom testamente na výstavbu spomenutej školy 10.000 am. dol. a tým sa trvale zapísal do sŕdc habovského ľudu.
V starej škole učil učiteľ Florian Felix a Kornel Medricky, tento učil už úplne maďarsky. Posledným učiteľom do prevratu 1918 bol Vojtech Holdoš a Konský. Počas války vypomáhal i miestny obchodník Slušný, po odchode Konského neznáma učiteľka, po nej Bugala a na konci Ján Magúth. Vyučovalo sa len maďarsky, tým asi bola ľudu vštepená nenávisť ku škole, ktorú i neskoršie ťažko prekonával.
Deti učili sa všetkému naspamäť. Vysvedčenia sa nevydávali ani do roka. Spev a telocvik sa nevyučoval, ba ani kreslenie predmetov. Z dejepisu sa po slovensky prednášali maďarské dejiny a v zemepise sa deti oboznamovali s uhorskými stolicami. Všetko okrem dejepisu a náboženstva sa vyučovalo po maďarsky.
Pri škole bola záhrada s ovocnými stromami, ale deti do nej chodiť nesmeli. Na konci školského roku býval examen, na ktorý chodil vždy cirkevný škôldozorca. Každý rok býval v Števkovke pod Brestovou majáles.

Roľníctvo

Obrábanie pôdy v starších časoch bolo veľmi primitívne. Pôda spracovávala sa len prekopaním. Pôdy na obrábanie bolo málo, pretože väčšina chotára bola porastená lesmi. Odlesňovanie vyžadovalo veľkú námahu a získaná pôda bola skalnatá a hlinitá.
Začiatky lepšieho hospodárenia datujú sa asi od roku 1750, keď k obrábaniu pôdy dalo sa používať už pluhu. Tieto však boli veľmi jednoduché, drevené kolieska i pluh s držadlami a bukový „styk“. Železné pluhy a iné hospodárske nástroje prišli až neskôr. Strojov okrem „sečkovice“ do prevratu však nebolo.
Za poťah bolo výlučne používané volov a kráv, len neskôr aj koní.
Chov hospodárskych zvierať zpočiatku obmedzoval sa výlučne na pasenie oviec. Získavaním pašienkov, tento sa rozširoval aj na chov rožného statku, ktorý bol asi strednej kvality a i jeho cena oproti iným krajom bola podstatne nižšia. S chovom koní a ošípaných sa vôbec nezaoberali, ale ich nakupovali inde.
V poľnom hospodárstve pestované boli väčšinou zemiaky a kapusta, z obilnín ovos a jačmeň. Neskoršie, ako na skúšku bolo pestované žito a ďatelina. Lena asi v roku 1900 začalo sa s pestovaním aj plodín záhradných, ako mak, mrkev, i „burgundia“.
Sená boli a sú dosiaľ strednej akosti, ako polosladké a kyslé. Lúkam nebola a ani teraz nie je venovaná veľká pozornosť, zarastajú machom a výnos je pomerne malý.
Z drôbeže boli chované sliepky, husi a kačky, ktorých chov sa veľmi dobre nedaril, lebo v jeseni pre nevľúdne počasie a mnoho blata obyčajne vyhynuli.
Spočiatku bol v Habovke chovaný dobytok starého domáceho pôvodu, neskoršie bol pomiešaný s plemenom pinzgavským. Ovce sú pôvodu rumúnskeho, ale neosviežovaním krve tieto značne zdegenerovali. Na niektorých badať aj primiešavanie frízsko – alpskej krve, tieto majú vlnu dlhšiu a vlnitejšiu.
Nemocný dobytok liečili svojským spôsobom, v čom sa vyznačoval niektorý občan, ktorého považovali potom za mudrca. Pri liečení ľudí i dobytka prijímali sa aj rady žien, „ktoré vedia porobiť“. Takéto liečenie pozostávalo zo zariekania, okádzania a rôznych iných povier.

Že stav roľníctva v starších časoch nebol veľmi skvelý, vidno aj z toho, že tu býval často hlad. O poslednom asi zo začiatku 19. stor. (okolo r. 1820) zachovali sa spomienky až doteraz. Vtedy pre neúrodu boli obyvatelia nútení variť a pripravovať za pokrmy všelijaké zeliny, napr. žihľavu a pod. Ba spomína sa, že mleli aj bukové drevo, ktoré ešte v tej dobe rástlo na Bučníku. Piliny miešali s múkou a zemiakmi, toto varili a jedli. Vtedy bol hlad pravdepodobne na väčšom území, snáď v celej krajine. Rozpráva sa, že na ceste zo Zuberca na Huty sú pochovaní žobráci, ktorí v spomínanom čase tam hladom zomreli. Vtedy v Habovke museli vziať všetky ovce zo salaša a pozabíjať, prečo istú dobu nemali ani salaša.

Zamestnanie obyvateľstva a doprava v obci

Hlavným zamestnaním tunajších ľudí bolo poľné hospodárstvo a chov dobytka. Neskoršie začali sa zaoberať aj rúbaním dreva v lesoch, čo sa stalo prírastkom ľudí dokonca hlavným zamestnaním. V starej Habovke bola aj píla, odkiaľ dosky sa rozvážali ďalej. Drevo dopravovalo sa vozmi a saňami až do Podbiela, odkiaľ sa pltilo. Prd prvou sv. vojnou, ľudia ktorí sa vyučili sklárstvu, precestovali celé Maďarsko, ba i Rumúnsko a Poľsko. Ako dobrí robotníci vykonávali aj ťažšie práce v kameňolomoch a baniach. Tieto práce vykonávali aj v Amerike, kam sa začali sťahovať asi v polovici 19. stor. Prvý človek odtiaľto v Amerike bol istý Ondrej Hrnčiar. Bol tam 4 roky a pracoval v uhoľných baniach. Zarábal vraj 50 centov denne. Z cesty ktorá ho stála vtedajších 80 zlatých, doniesol trojakú morskú vodu. Svojim rozprávaním spôsobil značný rozruch a až potom začali sa tunajší ľudia tam viacej sťahovať. Zamestnanie žien spočívalo väčšinou v opatrovaní domácnosti a obrábaní ľanu a konopí.
Doprava osobná a vecná bola pre zlé cesty len vozová. Častokrát pre dážde v jeseni a sneh v zime bývali odrezaní od sveta. Cesty boli mäkké s hlinitým podkladom, zasýpané len riečnym štrkom. Takéto opravy dopravu obyčajne len sťažovali. Prvé cesty boli úzke, len pre jeden voz a len časom sa rozšírili na 4 – 5 metrov. Po chotári nebolo riadnych ciest, preto sústreďovali pestovanie poľnohospodárskych plodín v jednom roku na jedno miesto a zber úrody prevádzali naraz. Mosty cez potoky robili z nekresaného dreva, obyčajným preložením na brehy, bez podpôr a ohrád. Neskôr, keď tieto pobrala voda, robili i škarpy čiže „kyšky“. Pošta bola donášaná poslom, alebo poslicou niekedy aj dvakrát týždenne z Podbiela. Rozdeľoval ju obyčajne miestny notár a po domoch roznášala obecná poslica.

Administratíva

Celá Orava pôvodne patrila pod právomoc sústredenú na oravskom hrade. Behom času následkom historického a sociálneho vývoja, vyhradené boli niektoré čiastky z tohto územia, vyňaté boli spod právomocí hradu a pridelené niektorým pošľachteným rodinám. Na tomto území hradné panstvo malo 83 poddaných obcí, medzi ktorými bola i Habovka. Toto nad nimi vykonávalo všetky zemepanské práva prislúchajúce mu na základe starého stredovekého systému štátneho i sociálneho.
Zrušením poddanstva r.1848 zmenšili sa aj práva hradu a politicko–administratívna policajná a súdna právomoc prešla na štátne orgány.
Touto organizáciou i Habovka prešla pod právomoc štátu. Vedúcim a predstaveným obce po
r. 1848, bol vždy starosta, richtár a spravoval obec podľa svojich kvalít. Jemu na pomoc boli niekoľkí prísažní.
Počas právomoci hradu, tento z času na čas určoval nejakú osobu, ktorá bola prostredníkom medzi hradom a obcou. Väčšinou vykonávala úrad „lovca“ a odvádzala deputát na hrad.
Pôvodná matrika Habovky nachádza sa v Nižnej, kde Habovka bola pridelená. Založením fary bola prenesená do miesta a vedie sa tu od r. 1814. V r. 1895 zavedená bola aj matrika štátna a od tých čias vedie sa dvojmo.
V roku 1907 bol tu zriadený notariát a vystriedali sa tu nasledovní notári: Got, Bezdek, Náčin, Fodor, Búchler, Botorče, boli to ľudia s rôznym vzťahom a cítením k ľudu.
Habovka patrila pôvodne k okresu Podzámskemu, po pripojení 16 hornooravských dedín k Poľsku, bol tento okres zrušený a celá Studená dolina pripojená k okresu trstenskému. Župný úrad bol v Dolnom Kubíne až do roku 1928.
Prvým menom známy farár bol Sylvester. Bol pôvodom Slovák a úradné veci vybavoval po slovensky, o čom svedčia zachovalé školské zápisnice. Účinkoval v obci asi 30. rokov a je pochovaný v zuberskom cintoríne. Po ňom nastúpil dekan farár Hatiar, ktorého ľud v dobe prevratovej v r. 1918 pre jeho maďarofilské počíňanie vyhnal. Na jeho miesto prišiel hutiansky administrátor Štefan Kofrit, rodák z Námestova, uviedol školu i kostol do poriadku a pôsobil tu do
r. 1951. Od tej doby pôsobí tu Edmund Bardoš rodák z Podbiela.
Maďarizácia v obci bola prevádzaná hlavne posledné roky pred I. sv. vojnou a vo vojne najviac notárom Náčinom i v škole, ale bez znateľného účinku. Ľud nepodľahol ani zvýšenému úsiliu a núteniu. Naučili sa však nenávidieť úrady a školu ako hlavné maďarizačné pramene. Zo školy vychodili deti s menšími vedomosťami, ako ich tam doniesli.
Okolo r. 1900, bolo v Habovke založené potravné družstvo spolu s úverným, ktoré v r. 1926 sa osamostatnilo.
Ako inde i tu I. sv. válka nepriniesla nič dobré. Muži postupne skoro všetci museli narukovať. Trvaním vojny trpelo a zanedbávalo sa hospodárstvo. Bieda bezočivejšie nazerala do oblôčkov chudobnejších rodín. Ľud však bol zvyknutí na nenáročný život a teda nepociťoval ťarchu války v celej jej sile. Najviac biedu zapríčiňoval nedostatok mužských pracovných síl. Na výpomoc posiela sem vtedajšia vláda ruských zajatcov. Válka vyžiadala si obete aj na ľudských životoch a tak na rozličných frontoch položili svoje životy 18–ti muži. Ich mená sú zvečnené na pamätnej tabuli miestneho kostola.
Sú to:
Jozef Bajdík, Štefan Filek, Ján Fúliak, Juraj Hajdučiak, Štefan Hrnčiar, Matej Jurina, Peter Kurátor, František Lajčin, Valent Lajčin, Jozef Paškuliak, Juraj Petrek, Ľudvík Pilarčík, Pavel Pilarčík, J. Tajer, Jozef Tekeľ, O. Vidiečan, J. Vitanovec, Štefan Vitanovec a Tomáš Živnostka.

Habovka je položená stranou od frekventovanejších ciest odlúčená od živších miest, bola uchránená od silnejších prevratových otrasov. Revolučný duch tej doby sa však i tu prejavil. Vojaci, prišlí z rôznych frontov , chcejúc odstrániť starý poriadok, sústredili svoju pozornosť a hnev na predstaviteľa moci v dedine na miestneho notára Náčina. Zajali ho a poviazaného vodili celú noc po dedine. Vyrabovali mu dom a len ženy uprosili mužov, aby mu darovali život. Ten však nechcel sa ľahko vzdať svojho „panstva“, telefonoval do Tvrdošína pre vojsko, ktoré vzbúrených chlapov zajalo, vyviedlo do Hája a tam nemilosrdne bilo. Maďarskú eskortu v tvrdošanskom lese prepadli ozbrojení podbielania, ktorí habovských zajatcov oslobodili. Notár nepozorovane opustil dedinu a viac sa nevrátil.
Tieto údaje sú opísané v knihe „Slovenský prevrat“ diel III. str. 28. habovským študentom J. Klimkom. Občania vo svojom revolučnom zápale vyplienili i školu, vidiac v nej tiež nástroj zotročovania vtedajšieho režimu. Trvalo dlhší čas a až za uč. spr. Fr. Mařasa sa znova zariaďovala.
Utvorenie nového štátu privítalo občianstvo s radosťou a nadšením, očakávajúc zlepšenie svojho hospodárskeho a politického bytia. Prišlé roky však toto nadšenie v značnej miere schladili.
Vojaci, vracajúci sa z rôznych frontov, nasýtení vojny, obohatení však živším rozhľadom, priniesli nové myšlienky a svetonázory. Začalo sa žiť bezstarostnejším životom, následkom inflácie bolo dosť peňazí, ľudia sa ich teda aj ľahšie zbavovali. Pri častých zábavách tržba krčmára dosahovala aj 100.000 Kčs. Zvlášť dobre sa mali „amerikáni“, ktorí vymieňali dolár po 100 i viac Kčs. Dobré príjmy plynuli tiež zo zamestnania v lesoch pri ťažbe a odvoze dreva a zárobky 100 – 200 Kčs denne neboli zvláštnosťou. Hospodárske produkty boli dobre platené, takže i práca na poli sa dobre vyplácala.
V r. 1926 bolo založené Úverné družstvo s neobmedzeným ručením. Viedli ho vtedajší učitelia a vyvíjalo sa dobre. Občania mohli dobre prebytky ukladať a aj výhodnejšie si požičiavať. Vklady k 1. I. 1933 stúpli na 488.040.04 Kčs a pôžičky k tomuto dňu na 297.499.80 Kčs. Pomery poprevratové sa menili a neskôr keď drevo strácalo odbyt za hranicami, ich zatvorením ani ľudia sa nemohli dostať na zárobky do Ameriky a inde obrat peňazí silne poklesol. Hospodárska kríza i tu dáva pociťovať svoju horkosť. Občania tohoto odľahlého kraja znášali ju predsa ľahšie ako vo väčších mestách a priemyselných oblastiach, kde dochádzalo k verejným prejavom nevôle a nespokojnosti.

V r. 1927 bola vystavaná v obci budova Lesnej správy Oravského kompossesorátu.

V r. 1931 obce Habovka, Zuberec a Or. Biely Potok vystavali notariát a prispeli naň podľa daňového kľúča.

V r. 1932 vystavali Habovke novú školu, keďže sa zvýšil počet školopovinných detí a podľa zákona dve triedy nestačili. Stará škola už tiež po zdravotnej stránke nevyhovovala, vlhli v nej múry. Nová škola je riešená tak, aby v prípade potreby mohla byť rozšírená, vzľadom k tomu, že i školská dochádzka bola zákonom zvýšená zo 6 na 8 rokov.

V r. 1933 bola opravená vicinálna cesta Podbiel – Zuberec, avšak jej stav sa len málo zlepšil. Následkom nedostatku studní rozšíril sa týfus zo Zuberca a postihol časť pri Studenej.
V lete t. r. veľmi zavčasu sťahovali sa bociani do teplých krajov. Viac ako 200 odpočívalo ich na Boroch pri Brestovej a poskytli dňa 22. augusta náhodným divákom peknú podívanú. V januári našiel jeden poľský turista svoju „bielu smrť“ pod Sivým vrchom.

V r. 1934 bol v Habovke zbúraný dom Živnostkov, ktorý bol pravdepodobne postavený pri založení obce. Dňa 17. júla prišla veľká povodeň, ktorá postrhávala všetky mosty na Studenej, ich oprava trvala až do novembra. Zničená bola tiež lesná železnica Podbiel – Brestová, ktorá bola len v r.1933 dokončená. Rok bol bohatý na politické udalosti vo svete. V Rakúsku bol zavraždený kancelár Dollfuss, v Číne Japonci utvorili nový štát Maučukno a dostali sa tak na Ázijskú pevninu, dňa 9. okt. v Marseille bol zavraždený juhoslovanský kráľ Alexander I.

V r. 1935, 19. mája boli voľby do poslaneckej snemovne a senátu, 26. mája do okresu a krajského zastupiteľstva. Rečníci strán mnoho sľubovali. Koncom júna bol opravovaný a spresňovaný kataster obce dvomi zamestnancami kat. merníckeho úradu v Dol. Kubíne. Bola veľmi dobrá úroda sena a neobyčajná úroda zemiakov. V jeseni bola prvá väčšia akcia výsadby ovocných stromkov, ktoré boli so sľavou zakúpené v Širokej. Akcie sa zúčastnili i žiaci školy, ktorí vysadili 50 ks. sliviek pod Stasovkou.

V r. 1936 bol prevedený prvý kurz varenia, na ktorý chodili dievčatá doobeda a staršie ženy večer. Kurz mal úspech, čo snáď prispeje k rozšíreniu jedálneho lístka oravskej kuchyne.
Kultúrny život sa upravuje hraním divadiel, jednak školských detí i dospelých.
Školské deti zahrali hry: „Princ Jano“, „Vianoce chudoby“ hasičský sbor nacvičil a zahral s úspechom divadelnú hru „V službe lásky“. „Deti veľkej lásky“ bol názov filmu, možno prvého, ktorý bol nakrútený v našich horách. V lete bola upravovaná a valcovaná cesta smerom zo Zuberca do Podbiela. Obec zakúpila novú striekačku od fy. Chotebor z Brna za 22.500 Kčs, pretože stará naprosto nevyhovovala. Hospodárska kríza stále ešte trvá.

V r. 1937 badať u našej mládeže záujem o zimné športy, mnoho detí má lyže a plne využívajú naše jedinečné podmienky pre tento šport. V utorok 9. marca zbehla v Roháčoch lavína, ktorá zasypala turistu z Brna. Kultúrny život sa vyvíja, na všetkých slávnostných príležitostiach vystupujú školské deti s programom. Školu opúšťa staručký učiteľ J. Konfal, ktorý vyučoval 58 rokov a pamätal časy, keď sa vyučovalo len cez obed, lebo žiaci doobeda a poobede pásli dobytok. Stav vkladov v úv. družstve činil 354.910.10 Kčs k čomu bolo pripísané 11.596.55 Kčs úrokov, spolu teda k 1. I. 1938 366.506.65 Kčs. Stav pôžičiek činil 220.144.- Kčs, čo vyplýva z hosp. situácie.

Začiatkom septembra 1938 vystúpil Hitler s požiadavkou, aby Československo odstúpilo Nemecku pohraničné územie. Zároveň britská a francúzska vláda naliehala na Československo, aby vyhovelo požiadavkám Hitlera. Čsl. vláda na čele s Dr. Benešom oznámila, že pristupuje na požiadavky Hitlera, čo vyvolalo medzi ľudom veľké pobúrenie. Čsl. vláda sa podrobila potupnému diktátu. Československo stratilo takmer tretinu svojho územia a 33 % všetkého obyvateľstva. V novembri bolo ďalej od Slovenska odtrhnuté široké pohraničné pásmo a pripojené k Maďarsku. Poľsko obsadilo časť Tešínska a niekoľko osád na severnom Slovensku. Bola rozpustená komunistická strana. Komunistických poslancov zbavili mandátov a kom. tlač zastavili.
Dňa 14. marca 1939 sa pod vplyvom fašistického Nemecka odtrhlo Slovensko od republiky. Čechy a Morava sa stali nem. protektorátom. Po tejto okupantskej akcii obrátili sa nem. fašisti proti Poľsku. Zle vyzbrojené, padlo Poľsko za niekoľko dní. Nem. armáda rýchlo postupovala a ohrožovala záp. Ukrajinu a záp. Bielorusko. V apríli 1940. hitlerovské vojská prepadli Dánsko a Norsko, v máji vnikli do Holandska, Belgicka a Luxemburska. Francúzsko padlo bez toho, že by bolo plne využilo svoje vojenské sily.
Dňa 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko napadlo Sov. sväz. Keď Sov. sväz vstúpil do vojny, národy žijúce pod jarmom nem. fašizmu naplnila nová viera a istota vo víťazstvo nad hitlerovským útlakom. Druhá svetová vojna mala pre existenciu všetkých národov osudový význam. Hrozilo im zotročenie a údel koloniálnych národov.

 

1945 – 1948

Udalosti za Slovenského národného povstania

Front, ktorý sa približoval k hraniciam Slovenska prinášal zo sebou neustále povolávanie záložníkov do vojenskej služby. 17. apríla 1944 boli povolané odvodné ročníky 1937 a 38 v počte 6 chlapov z našej obce a postupne boli povolávané staršie ročníky, čo vyvrcholilo v Slov. národnom povstaní a 1. sept. mobilizáciou boli povolaní muži do 40 rokov. Vojaci boli zasadení do bojov proti Nemcom v priestore Trstená a Dol. Kubín. Po postupnom rozbití týchto povstaleckých vojsk sa muži vracali domov. Nevrátil sa len občan Alojz Greš narodený v r. 1914, ktorý bol Nemcami zastrelený v Žiarskej doline.
Prvý raz prišli Nemci do obce 20. septembra 1944. Sovietski partizáni prišli 8. novembra, ktorí po jednodennom oddychu premiestnili sa do Zuberca. 10. novembra ubytovali sa v obci hlavne „Za vŕškom“ i slovenskí partizáni, z ktorých dvaja padli na súsednom chotári obce Zábiedovo. Jeden z týchto dvoch bol Zuberčan.
Dňa 12. novembra podnikli Nemci útok na Habovku a Zuberec. Pri týchto bojoch bola ranená i žiačka tunajšej školy Agneša Jandurová, ktorá zraneniu po pár dňoch podľahla. Partizáni sa stiahli do blízkych Roháčov a do obce vysielali svoje hliadky. Dňa 15. novembra prišli Nemci preoblečení do civilných šiat a zastrelili troch partizánov a 2 kone v blízkosti Lesnej správy. 19. novembra prišli znova a nariaďovali evakuáciu. Čiastka občanov aj s dobytkom sa odsťahovala do Or. Bieleho Potoka. K vážnejším bojom došlo až 5. decembra o budovu Lesnej správy v ktorej boli usadení Nemci. V priebehu bojov, ktoré trvali až do noci bol zastrelený občan Ján Tekeľ a päť partizánov. Nemci Lesnú správu v noci opustili.
Dňa 8. XII. podnikli silné nemecké jednotky akciu do Roháčov ktorej výsledkom bolo vypálenie tamojších chát a hájeniek.
Dňa 29. januára 1945 prišli väčšie nemecké frontové jednotky, nakoľko sa front približoval do chotára obce. V celej obci boli ubytovaní vojaci s trénom, čím trpelo obyvateľstvo, ktoré muselo zásobovať potravinami a krmovinami. Pričinením tejto nedobrovoľnej návštevy zväčšovala sa núdza potravín. Občania boli Nemcami nútení zúčastňovať sa pri zákopových prácach vo frontovej línii. Dovŕšením bolo dňa 18. februára odvlečenie 43 mužov do Turč. Martina. Títo boli najprv strážení v kasárňach, neskôr zaraďovaní do pracovných útvarov. 1. marca nemecké jednotky boli vystriedané inými, ktoré však tiež brali mužov na zákopové práce a donášanie munície na Skorušinu. 15. marca tieto jednotky vystriedali Maďari, pracovná povinnosť sa však týmto nekončila. 28. marca bolo počuť z frontu silnú delostreleckú paľbu, pravdepodobne pokus Č.A. o prelom. Maďarom na pomoc museli príjsť aj Nemci, no silnému tlaku sovietskych vojsk už nemohli odolať. Občania hľadali záchranu v pivniciach. Boje na kat. území obce trvali štyri dni. 1. apríla prišli do obce sovietsky vojaci, ktorí sa tu zdržali do 6. apríla. Košický vládny program splnil svoje poslanie. Rýchlym tempom pokračovalo oslobodzovanie republiky. 9. mája Nemci úplne kapitulovali na všetkých frontoch. Občania prijali tento moment s veľkým uľahčením a uspokojením. Na základe rovnosti medzi Čechmi a Slovákmi utvorená bola nová samostatná Československá republika. Vyhlásením mobilizácie vojakov od r. 1910 a dôst. v zálohe od r. 1900 narukovalo 21 mužov. Pretože vlaky nepremávali, šli vojaci na vozoch až do Sučian.
Voľby do MNV boli prevedené už 8. apríla a predsedom bol zvolený inž. Zoltán Kubinec.
Rok 1946 priniesol do politického života občanov mnoho nového. 26. mája boli prevedené voľby do Ústavodárneho národného zhromaždenia v budove nár. školy. V jeseni boli občania rozrušení zprávami, že v horách za zdržujú tzv. „benderovci“. Títo navštívili tunajšiu aj susednú obec dňa 5. X. a hneď nato prišla do obce vojenská jednotka, ktorá tu zostala až do budúceho roku. Po krátkej dobe chýry o benderovcoch utíchli. Vojakov v máji 1947 vystriedali členovia SNB, ktorí bývali v Zuberci do októbra 1947.
Napätá politická situácia dosiahla vrcholu vo februári 1948, kedy časť reakčných ministrov, ktorá podala demisiu, ukázala svoju zradnú tvár. Ľud vedený Komunistickou stranou skoro si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré pripravovali zradní ministri a preto dal sa na cestu, ktorú mu ukázala Komunistická strana. Február 1948 zaistil pokojnú budúcnosť a blahobyt ľudu.

Miestny národný výbor

V týchto rokoch vystriedali sa vo funkcii predsedu, inž. Z. Kubinec, Jozef Pilarčík a Viktor Hajdučiak.

Hospodárske pomery

Koncom januára 1945 priblížil sa front, následkom čoho prišla do obce silná nemecká jednotka, ktorá obec doslovne vyrabovala. 3. februára musel každý gazda odovzdať 16 l ovsa. 5. februára sa odovzdávalo seno a slama. 7. februára nariadili zhromaždiť všetky kone, z ktorých zobrali takmer všetky, ponechali len staré a choré. Obec musela odovzdávať denne 1 kg masla, 30 vajec a týždenne 5 sliepok. Nákup potravín nebol možný, lebo obchody boli pozatvárané. Ľudia chodili za potravinami až na juž. Slovensko. Zásobovanie obyvateľstva začalo až v druhej polovici r.1945, kedy bola prideľovaná múka, cukor, slanina a konzervy.
V r. 1946 potraviny sa vydávali na prídel. Zakáľačky boli len na povolenie. Nedostatok sa zvlášť prejavoval v látkach a topánkach. Prídel múky bol malý, zapríčinený neúrodou, čo zvyšovalo ceny na čiernom trhu. Na látky a obuv bol tiež zavedený prídelový systém.
V r.1948 prídely boli obstojné. Obyvateľstvo bolo riadne zásobované múkou, cukrom, masťou, mydlom atď. Látky boli stále na body. 27. okt. 1948 na všeobecnú radosť občanov bola otvorená autobusová linka Tvrdošín – Zuberec, čo veľmi uľahčilo obyvateľstvu styk s okresným mestom.

Zdravotný stav

Obec patrila do lekárskeho obvodu Tvrdošín, čo veľmi sťažovalo včasnému lekárskemu ošetreniu nemocných. Behom týchto rokov vyskytli sa ojedinelé prípady týfu. U detí sa značne rozšíril mums a v r. 1947 svrab. Osobná hygiena je na veľmi nízkom stupni a osveta zvlášť na tom úseku bude mať mnoho práce.

Stavebný ruch

Po skončení vojny, boli obnovené len mosty, ktoré ustupujúca nemecká armáda zničila. Občania sa venovali oprave domov, ktoré boli najviac poškodené. Novostavby v obci nevidieť. Dá sa predpokladať, že je to nedostatkom materiálu a peňazí.

Školstvo

V obci bola trojtriedna ľudová škola. Do meštianskej školy chodili žiaci do Tvrdošína. Vyučujúcimi na ľudovej škole boli: Ján Paluga, Klementína Palugová a Ján Magerčák. V zmysle šk. zákona z r. 1948 bola zriadená v obci stredná škola pre žiakov z Habovky, Zuberca a Or. Bieleho Potoka.

Kultúrna činnosť

V r. 1948 v obci bola založená Miestna osvetová rada, ktorá prevzala celé kultúrne vedenie obce. Za ref. MOR bol menovaný Peter Jurčí, ktorý pôsobil na MNV. Kultúrna činnosť začala sa v tomto roku sľubne rozvíjať. Bola uskutočnená oslava 30. výročia Sov. armády, oslava odhlasovania nového školského zákona, 1.máj, Slov. nár. povstanie, vznik ČSR. Nacvičené a odohraté 5 bábkových divadelných hier, tiež divadelná hra „Nevesta zo žalára“ a štyri tanečné zábavy. Mládež, zvlášť mužská, je takto pripútavaná k ušľachtilejším druhom zábavy.

Počasie

Zima v r. 1948 bola stála a dosť silná. Sneh trval do konca marca. V apríli ešte znova napadol, nemal však dlhého trvania. Teplé počasie zodpovedajúce miestnym drsným poveternostným podmienkam trvalo až do konca septembra. Prvý sneh napadol 25. novembra, čím sa značne schladilo.
Rok 1946. Začiatkom januára boli mrazy, ale už 10. jan. sa oteplilo a prišiel odmäk. Po tomto opäť nastalo ochladenie a zima so snehom trvala až do marca. Začiatkom apríla sa značne oteplilo, avšak ku koncu mesiaca bývali dosť silné snehové prehánky. V polovici mája bol silný mráz, ktorý poškodil priesady, ovocné stromy v kvete a zemiaky. Oteplenie potom trvalo do 13. júna. Júl a august bolo veľmi pekne a teplo. Prvý sneh na vrchoch sa objavil 6. októbra. Od polovice novembra do začiatku decembra bolo pomerne teplo, potom prišlo silné ochladenie a takéto počasie trvalo do konca roka. December bol bez snehu.
Rok 1947. Začiatkom januára udreli silné mrazy, ktoré dosahovali až – 26 °C. Mrazy trvali takmer bez prestávky až do konca februára. Chladné počasie bolo aj v marci do prvej polovice apríla. V druhej polovici apríla sa značne oteplilo a a teplé počasie trvalo až do začiatku júna. Jún takmer celý pršalo, niekedy aj dvakrát cez deň. Júl a august bolo veľmi pekne a teplo. Prvý sneh napadol 18. októbra, trvalý až v polovici decembra.
Rok 1948. Prvá polovica januára bolo studené počasie, potom však prišiel odmäk. Toto oteplenie trvalo do 11. februára, kedy sa značne ochladilo. Koncom marca častejšie padal sneh. Apríl do polovice bol daždivý. Začiatkom júna boli silné celodenné dažde. Studená a Blatná sa silno rozvodnili, zaplavili a zaniesli štrkom polia, narušili hradskú a postrhávali mosty. Začiatkom júla sa silno schladilo a na vrchoch sa objavil sneh. Potom sa oteplilo a pekné počasie trvalo do polovice augusta. 14. augusta sa silno schladilo a chladné počasie trvalo do začiatku septembra. 13. novembra napadol prvý sneh.

Opatrenia sociálne a pracovné

Slov. národná rada dňa 23. augusta 1945 vydala nariadenie v ktorom medziiným je zabezpečenie dôchodkom starých a práceneschopných občanov. Toto veľkorysé počínanie našej ľudovodemokratickej vlády bolo prijaté s uspokojením. Starci do tej doby boli odkázaní len na milosť svojich detí, alebo príbuzných.

 

1949 – 1950

Po februári 1948 celé naše hospodárstvo sa začalo uberať novým smerom. Nasledovala už systematická budovateľská práca na poli zásobovania, úspešného dokončenia dvojročného plánu a príprava k prvej päťročnici. Takmer každý deň prinášal niečo nového, čo pred februárom nemohlo byť uskutočnené pre zhubnú činnosť reakcie. Celý rad nových zákonov a opatrení ukázal novú, správnu cestu, ktorou sa treba uberať, keď chceme vybudovať socializmus.

Miestny národný výbor a jeho činnosť

Predsedom MNV bol Juraj Taraj, pozdejšie Karol Vidiečan, ktorý dovtedy bol predsedom MAV. Obvodným tajomníkom bol Tibor .
Miestny národný výbor si plne uvedomil svoje poslanie v obci a stal sa skutočným nositeľom a vykonávateľom moci.
Občania prijímali zákony a nariadenia v tom zmysle, ako im ich podávali funkcionári MNV. Zákon o zavedení jednotnej roľníckej dane veľmi prispel k zjednodušeniu daňového systému v pôdohospodárstve a občania zaujali k nemu kladný pomer. Podľa vládneho nariadenia zo dňa 25. januára 1949 na zaistenie rozvoja pôdohospodárstva ako aj zvýšenia životnej úrovne ľudu uzavieral štát každoročne s jednotlivými roľníkmi zmluvy o dodávke pôdohospodárskych výrobkov. Roľníci chodili uzavierať a podpisovať zmluvy na Miestny národný výbor. Kontingenty v rastlinnej a živočíšnej výrobe boli splnené a pri niektorých produktoch napr. zemiakoch až prekročené.
Aby roľníci poznali výhody spoločného hospodárenia bol zriadený prípravný výbor JRD, ktorý si vzal za úlohu vypracovanie plánu postupu práce pre založenie JRD. Prípravnému výboru obcí Habovka a Zuberec bol dňa 16. okt. 1950 pridelený premietací prístroj, ktorý odovzdal občanom za Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Dr. Tatar. Prípravný výbor JRD, zaistil pre zveľadenie lúk a pastvín preoranie celého Borčáku. Prácu si prezrel sám povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy súdruh Michal Falťan. Občania potom zotrvali v niekoľkohodinovom priateľskom rozhovore so súdruhom povereníkom. Zákonom z 5. mája 1948 boli znárodnené výčapné a ubytovacie miestnosti. V obci bol to hostinec, ktorého majiteľom bol Emil Hruboš a obchod, ktorého majiteľ bol Ondrej Vidiečan.

Kultúrne pomery

V obci za obdobie bola nacvičená a zahratá divadelná hra: Kamenný chodníček a Hriešnica. Boli prevedené tieto oslavy a pietne spomienky: 25. výročie smrti V. I. Lenina, oslava Februárového víťazstva, oslava československo – poľského priateľstva, československo – rumunskeho priateľstva, deň matiek, oslava 28. októbra, Októbrová socialistická revolúcia, 70. výročie narodenín J. V. Stalina, spomienka na V. I. Lenina z príležitosti jeho 80. výročia narodenín, Deň víťazstva, 30. rokov Pravdy a Rudého práva, Deň československej armády.
Prednášky: Týždeň lesov, Týždeň slov. knihy, Stalinský plán pretvorenia prírody, Slovenský ľudový umelecký kolektív, Jednotné roľnícke družstvo.
Rôzne akcie: zahájenie kurzu ruštiny, nábor do ČSM, balíčková akcia pre vojakov, nábor do JRD, propagácia Stalinových spisov, výstava sov. knihy a tlače, týždeň mierového výkupu zemiakov, štafeta vďaky k 33. výročiu Októbrovej revolúcie.
Filmy: Katka, Zdenka Razin, Jánošík, Muž statočného srdca a iné. Tanečných zábav a večierkov bolo spolu 6.

Organizácie a ich činnosť

Dňa 7. decembra 1949 bol prevedený nábor do ČSM. Prihlásilo sa spolu 19 chlapcov a dievčat. Za predsedu bol zvolený Peter Jurčí, ktorý mal najväčšie zásluhy na založení skupiny ČSM. Tým, že bola založená skupina ČSM, odpútali sa najmä mladí chlapci od dlhého vysedávania v krčme a bolo ich možné získať pre šľachetnejšie cele. Mládež dostala miestnosť bývalého hostinca, v ktorej bola zriadená aj ľudová čitáreň. Schôdzky sa konali pravidelne a boli na úrovni.
7. novembra 1949 zasadal prípravný výbor Sväzu československo – sovietskeho priateľstva, ktorý rokoval o možnostiach pre založenie odbočky SČSP. Prípravný výbor započal s náborom. Bolo získaných 36 členov. Za predsedu bol zvolený Jozef Trenda, riaditeľ Správy štát. lesov. Na schôdzkach SČSP hovorilo sa o živote a práci sovietskeho ľudu pri budovaní komunizmu, o veľkých úspechoch pri pretváraní prírody, o sovietskom umení, školstve, starostlivosti o zdravie pracujúcich, čím sa prehlbovala láska k Sovietskemu sväzu – nášmu najlepšiemu priateľovi a osloboditeľovi. Mládež prejavila záujem aj o šport a 7. októbra 1950 bola založená miestna sokolská jednota. Mládež pracovala na vybudovaní volejbalového ihriska a prácu úspešne dokončila. Bolo odohratých niekoľko priateľských zápasov so susednými jednotami.

Stavebné pomery

Obec až do roku 1949 bola bez elektrického prúdu. V domácnostiach sa svietilo iba petrolejovými lampami. Tým trpelo obyvateľstvo nielen doma, ale taktiež nemohlo rásť kultúrne, nakoľko nebolo možné premietať filmy, atď. V obci bola prevedená elektrizácia a 28. apríla 1949 rozsvietili sa po všetkých domácnostiach žiarovky. Od tej doby začalo prichádzať do obce putovné kino a taktiež sa premietali filmy na vlastnom premietacom prístroji. Tým sa začala značne zvyšovať kultúrna úroveň nášho ľudu, ktorý sa hojne zúčastňoval všetkých kultúrnych podujatí v obci. Súkromné stavby sa taktiež prevádzali. Bol postavený dom pod č. 43 a 170.

Počasie

V januári 1949 bola tuhá zima, snehu napadlo veľa a čiastočné oteplenie nastalo až v apríli. V apríli bolo premenlivé počasie s častými snehovými preháňkami. V máji sa počasie ustálilo a do konca júna bolo veľmi pekne. Celý júl do polovice augusta bolo daždivo. Koniec augusta, september a október bolo teplo a pekne. Dňa 29. októbra napadol prvý sneh a začali mrazy. Sneh nemal dlhé trvanie. Koncom novembra napadol druhý sneh, ktorý sa tiež dlho neudržal, ale sneženie s dažďom trvalo až do polovice decembra. Až 18. decembra začal padať veľký sneh, ktorý už zostal. Zima v roku 1950 bola pomerne slabšia ako iné a okrem niekoľkých menších mrazov trvala krátko. Snehu bolo veľmi málo a už koncom marca sa započalo s jarnými prácami na poli. Leto bolo pomerne suché a úroda priemerná. Jeseň bola teplá a hospodársky priaznivá. Prvý sneh napadol v októbri, ale udržal sa iba na vrchoch. Stálejší sneh na doline napadol až 19. dec.

Zdravotné pomery

Za obidva roky sa nevyskytli nákazlivé choroby v epidemickom rozšírení. Okresný národný výbor, referát práce a sociálnej starostlivosti prejavil záujem o výchovu detí v novom duchu a v decembri v budove Miestneho národného výboru bol zriadený detský útulok pre deti do šiestich rokov. Deťom bola venovaná patričná starostlivosť po výchovnej a hygienickej stránke. Strava pre deti bola výdatná a jedálny lístok bol zostavovaný s ohľadom na kalorickú a vitamínovú hodnotu. Správkyňou bola Mária Lukešová.
Štatistika obyvateľstva

Narodilo sa: chlapcov dievčat spolu
1949              12           11      23
1950              13           15      28

Zomrelo: mužov žien spolu
1949          8        3     11
1950          5        4      9

 

(Zdroj: Kronika obce Habovka, spracovala  Oľga Haláková, kronikárka obce, neprešlo jazykovou úpravou)



Počet zobrazení: 2127

design & code © 2012 Peter Leginus